stefany

Lusknutím prstov alebo skôr mávnutím čarovného prútika sa odrazu z odbornej témy stala celospoločenská. Veď informácie a správy hltáme každodenne a všetci, najmä v mimoriadnych situáciách. Ľudia sedia doma, sledujú zväčša televízie. A nemohli si nevšimnúť odlišný prístup jednotlivých televízii k problematike moderátorov s rúškami.

Pokiaľ ide o moderátorov spravodajstva, nosenie rúška cez tvár počas vysielania  považujem za úplné nepochopenie televízneho špecifika, ba až za profesionálnu zvrátenosť. S istou malou dávkou humoru poznamenávam, že spravodajstvo všetkých televízií na Slovensku napadol už kadejaký vírus a nevšimol som si, že by sa pri nástupe politického aktivizmu či nenávistného neoliberalizmu, moderátori – teda prezentátori komunikátu – proti tomu akokoľvek chránili papierovými vreckami na hlave, šatkami, rúškami ani respirátormi. No ale vážne.

Sledujem najmä vysielanie verejnoprávnej televízie, preto začnem jej večernými Správami RTVS. Moderátor  Viliam Stankay stojí sám v spravodajskom štúdiu, no divákom sa prihovára s rúškom na tvári. Nariadil to tak vnútorný príkaz vedenia RTVS, ktorým pochopiteľne manažment sleduje ochranu zamestnancov, no tiež viditeľný príkladný signál verejnosti k dodržiavaniu sprísnených predpisov počas mimoriadneho pandemického stavu. Samozrejme, že i toto rozpútalo množstvo diskusií, kritiky aj protichodných názorov. RTVS dostáva denne tisíce názorov, ďalšie je možné prečítať si na sociálnych sieťach alebo k vysielaniu ďalších televízii aj v diskusiách pod článkami rôznych médií a webov. Najhoršie sú tie nenávistné a anonymné, v ktorých sa zakomplexovaní „člováci“ (zatvorení v domácej karanténe) potrebujú  iba „slušne“ chrapúnsky odreagovať.  Postrehol som, že olej do ohňa prilial zabávač Oliver Andrásy, ktorý dlhé roky pôsobil tuším vo všetkých televíziách, no najdlhšie v komerčnej televízii v Záhorskej Bystrici. Na kolegov nielen v Markíze sa obrátil (pre mnohých so šokujúcou) výzvou. Aby nenosili rúška! „Prosím všetkých kolegov-moderátorov, aby nebláznili a pri moderovaní a rozhovoroch v tv štúdiu nepoužívali rúško. Vyzerá to príšerne a to už nehovorím o tom, že ja im vôbec nerozumiem, lebo nevidím ústa. V teréne s cudzími ľuďmi, dajme tomu, ale v štúdiu nie. Pripadá mi to ako hrozná nadpráca,“ tvrdí Andrásy. Webový portál Topky, ktorý to uverejnil aj s reakciami urobil i anketný prieskum, podľa ktorého z 3195 odlovených sa drvivá väčšina: 2 733 ľudí vyjadrilo jasne za moderovanie s rúškami, iba 462 opýtaných má odlišný názor (http://www.topky.sk/cl/100313/1870105/To-mysli-vazne–Jasny-odkaz-Olivera-Andrasyho-kolegom-z-telky–Nepouzivajte-ruska-)

V Mlynskej doline sa v elektronickej pošte objavilo zopár pochvalných mailov oceňujúcich príkladnosť. Sám moderátor Stankay rešpektuje nariadenie, hoci sa s takýmto účinkovaním asi nie úplne stotožňuje. Úprimne si povzdychol : „Verte mi, v rúšku sa pracuje a teda aj hlási otrasne  Iste si to viete predstaviť“… Tak ako on, ja si tiež vážim najviac odbornú diskusiu a otvorenú výmenu názorov predovšetkým k zložitým otázkam.  Môj bývalý kolega, špecialista v oblasti televíznej produkcie Jozef Foltýn, žijúci v Rakúsku, sa pod svoj názor  do redakcie spravodajstva verejnoprávnej televízie podpísal. A keďže aj mňa zapojil priamo do odbornej debaty, dovolím si časť z jeho riadkov zverejniť. „Hovorím plynule šiestimi jazykmi, a tak som si postupne pozrel spravodajstvo ZDF, ARD, ORF, CNN, BBC, RAI, France1 i Al Jazeera ( English), kde robí korešpondentku moja dcéra. Ani v jednej z nich nemali moderátori a redaktori na tvári rúško. Natíska sa mi kľúčová otázka môjho obľúbeného románového hrdinu Yossariana (Hlava XXII): ´Som idiot ja a všetci ostaní sú normálni alebo je to naopak?´“ Súhlasím s ním a patrilo by sa túto dôležitú vec riadne vyjasniť. Nechcem a nebudem teoretizovať o poslaní moderátora, o význame a najdôležitejších zložkách  jeho slovnej aj neverbálnej komunikácie a vyžarovania osobnosti v obraze. Pre televízneho moderátora je totiž jeho tvár logom. Jedinečným a nezameniteľným. V tom je zásadný rozdiel medzi rozhlasom a televíziou. Ak tvár spravodajského moderátora, výraz jeho očí, mimiku, úsmev zakryjeme, môžeme ho radšej vymeniť za robota… Viem sa vyrovnať (hoci s ťažkým srdcom) s rúškami v reláciách magazínového typu ako „Dobré ráno“(na ČT2) alebo raňajkové vysielanie Tv JOJ, „Dámsky klub“ alebo v diskusnej relácii „O 5 minút 12“, v ktorých účinkuje viacero moderátorov,  hostí, respondentov, rôznych ďalších účinkujúcich, kde sa v maskérni a v štúdiu – aj pred ním – počas vysielania pohybuje množstvo televíznych pracovníkov rôznych profesií. Podporné a súhlasné stanovisko mi k tomu zaslali moji priatelia – bývalí kolegovia a excelentní televízni režiséri ČST a STV Ladislav Pilz s Emilom Preisachom. Diváci upozorňujú na paradox, že v RTVS sa denne vysielajú vedomostné  a zábavné relácie bez rúšok. Napríklad „Duel“ s Gregorom Marešom uprostred dvoch súťažiacich v súboji vedomostí  a relácia „5 proti 5“ s Andrejom Bičanom. Ten je vo veľkom štúdiu dokonca medzi dvoma päťčlennými rodinami stojacimi proti sebe. Navyše s publikom (komparzom) v ateliéri! Som zvedavý na reakciu zainteresovaných k tejto mystifikácii, lebo bežní diváci si myslia, že spomínané relácie sa vysielajú „naživo“ alebo sa nahrávajú skôr – no v deň vysielania. Nie je to pravda. Koronavírus, respektíve „čaro nechceného“ teraz odhalí objemy a množstvo šoubiznisového pozadia tejto predvýroby.

Vráťme sa však k spravodajstvu, ktoré je pre niekoho čosi ako drogová závislosť. Pre mňa profesionálna deformácia. Takže si dovolím pripomenúť, že dnešné moderné spravodajské štúdia sú zväčša vybavené robotickými kamerami, osvetlením aj mikrofónmi  ovládanými zo vzdialenej réžie a z iných technických pracovísk. Takže moderátor večerných správ je v štúdiu Robinsonom a nemá koho bezprostredne nakaziť. Nepoznám presne vybavenie všetkých vysielateľov v SR, no v TA3 je to tak. A v Mlynskej doline podobne, hoci v RTVS obsluhujú niektoré z viacerých kamier ešte aj osobne. Pri poriadnej dezinfekcii štúdia tesne pred vysielaním správ a tesne po ich záverečnej zvučke sa však riziko nakazenia znižuje na nulu. Hoci by aj v štúdiu bol pre „strýčka Príhodu“ za jednou z kamier vzdialenej na 3 – 4 metre prítomný kameraman s rúškom na tvári a vo vzdialenom rohu predpisovo sedel požiarnik s respirátorom … Nie, nechcem to zľahčovať. Zodpovednosť aj rozhodnutie je na manažmente, ktorý pracuje a musí vyhodnocovať všetky informácie, súvislosti, zvažovať riziká. No najmä rýchlo a jasne rozhodnúť. Rád by som len nastolil diskusiu o roli, postavení a kompetenciách moderátora  v obraze. Lebo toho degradovať je neprípustné. Mimoriadna situácia si vyžaduje potrebu siahnuť k mimoriadnym riešeniam. Nechcem iba kritizovať či nebodaj odsudzovať.  Pripomínam, že televízia ako moderné elektronické médium prešla vo svojej histórii známym vývojom. V tejto danej chvíli je podľa mňa vhodnejšie vrátiť sa v spravodajstve k obdobiu keď sa televízne správy vysielali ešte bez moderátorov. Bolo to tak na prelome 60-tych a 70-tych rokov, kedy sa v úvode a v závere zväčša len pozdravil hlásateľ. Prioritné sú predsa rýchle obrazové informácie, čerstvé najvýznamnejšie domáce aj zahraničné správy a reportáže zo dňa. Tie sa divákom servírujú s príslušným komentárom mimo obraz a krízová novinka by spočívala v tom, že živého moderátora by v štúdiu by nahradil grafický predel. Hoci aj fotografie usmiateho Viliama Stankaya či  Ľubomíra Bajaníka, s nahratými intro textami tzv. spojovákmi. Televízia má byť dielňou vynaliezavosti, kreativity a nevšedných nápadov.  Zruční televízni grafici s úžasnou technikou dnes dokážu divy! Dokonca postaviť do štúdia aj moderátorov hologram… Nech mi je dopustené, no rúško na tvári moderátora správ považujem za rezignáciu a prehru modernej TELE – VÍZIE.

Myslím, že zábavné a relaxačné relácie, šou programy, ktoré stratia televízny charakter, špecifiku, esprit a jedinečnosť je treba z programu vyradiť, nahradiť ich reprízami. Tak ako to už koniec – koncov dnes popoludní RTVS urobila pri vysielaní reprízy Dámskeho klubu. A vysielať ich bude opäť v plnej paráde – až epidémiu koronavírusu porazíme. Správy sú však najdôležitejším programovým prvkom, ktorý musí byť zabezpečený tak počas prírodných katastrof, po vypuknutí pandémií, pri vyhlásení výnimočného stavu a nebodaj i počas vojny. Raz, až koronavírus zmizne, možno ktosi usporiada pre všetky slovenské aj české televízie seminár či konferenciu, s praktickými ukážkami aj s potrebnými návrhmi riešenia v obdobných krízových situáciách. Veď odlišnosť medzi vysielateľmi a rozpaky v tomto sú zrejmé. Bez rúšok moderátorov vysiela spravodajská TA3, hoci traja večerní hostia Petra Bielika v „Téme dňa“ ich mali. Naopak – rúška sa objavili vo vysielaní spravodajského programu českej verejnoprávnej televízie ČT24 a od včera už s ochranou hovoria tiež moderátori komerčných staníc JOJ a Markíza. Viete si predstaviť v štúdiu pred kamerou Mariannu Ďurianovú alebo Janette Štefánkovú s rúškom na tvárach?  Ja nie a ani sa toho nechcem dožiť.

Hoci je situácia veľmi vážna (lebo veď tentoraz už ide o život), predsa len v závere profesionálnu tému trochu odľahčím. Verím, že neplatí sarkastické tvrdenie anglického dramatika Noela Cowarda, že : „Televízia je na to, aby sme v nej vystupovali, nie aby sme sa na ňu pozerali.“